Lyžovanie mojimi očami
Zjazdovému lyžovaniu sa venujem od svojich piatich rokov. Dodnes si pamätám môj prvý deň v oddiely a nikdy nezabudnem na ten posledný. Boli to roky , počas ktorých som veľa padala a učila sa veľa nového. Každý víkend sme stáli od ôsmej ráno na kopci a rozcvičovali sa. Okolo mňa stálo veľa detí- dodnes sú to moji dobrí kamaráti. Prvú jazdu sme vždy absolvovali s trénerom, zlyžovali sme kopec pekne za sebou. Hovorili sme tomu, že ideme „hada“. Dole nám potom tréner povedal kto sa má na čo zamerať a tajne nás pozoroval či nerobíme niečo iné. O pár rokov neskôr sme začali chodiť na rôzne letné sústredenia, kde sme sa pripravovali na zimu a zlepšovali našu kondíciu. Každé ráno sme vstali okolo pól ôsmej. Dali sme si rozcvičku na veľkom betónovom ihrisku a išli sa naraňajkovať. Doobedie sme strávili na Kováčovej, poobedie na bicykloch. Večer sme mali koordinačné cvičenia na kolieskových korčuliach a gymnastiku.
Opäť prišla zima a dni strávené na kopci. Začali sa stavať „ kĺbovky“ do ktorých sme jazdili. Stále dookola pomedzi červené a modré palice. Vždy sa našlo niečo, čo sme robili zle. Nakoniec sa všetko natrénovalo a my sme začali pretekať. Môžem povedať, že až vtedy som si uvedomila, na čo mi boli všetky tie nekonečne dlhé a nudné víkendy prežité na svahu. Konečne som rodičom prestala vyčítať, že ma nútia lyžovať. Prejsť cieľom na pretekoch bolo to najkrajšie.
Nie raz si niekto zlomil ruku alebo podvrtol členok. Koľko krát ma zovrelo a bála som sa, že spadnem. Stála som hore na kopci a prisahala si, že sa odtiaľ nepohnem. Aj napriek strachu som sa nenechala odradiť. Vystriedala som veľa športov od moderného päťboja cez tenis, volleyball až po lyžovanie. Nič ma nezaujalo na toľko aby som vydržala dlhšie ako tri roky. Lyžovanie ma však niečím pohltilo a za to niečo som naozaj vďačná. Mám krásne spomienky na detstvo, ktoré nie sú obmedzené len na detskú izbu plnú hračiek. Boli to dni plné smiechu. Nie je nič lepšie ako robiť to, čo nás naozaj baví.